megihamada

Sú však na svete miesta, kam láskyplný čas vianočný neprenikol. Videla som ráno článok o súčasnej situácii v Damasku a Madayi. Tisíce ľudí hladujúcich tak, že sú nútení jesť domácích miláčikov, aby im nepreskočilo od hladu. Plačúce deti, postavy s trčiacimi kosťami. Súčasný diktátor dal povel odstrihnúť mestá od zásob jedla. Je ale jedno či človek zostane alebo sa pokúsi o útek. Pri pokse je buď hned zastrelený alebo padne do niektorej z pascí, ktoré mrzačia už aj tak pozačené telo.

Hrôza len pomyslieť. A takéto správy vidí človek každý deň. Či už zapne správy, otvorí noviny alebo nejakú sociálnu sieť.

Je pre mňa preto nepochopiteľné, prečo x-ľudí stále nadáva na svoje rodné Slovensko. „Zdochol tu pes, nič sa tu nedeje.“ A ja vravím VĎAKA BOHU! Vďaka za to, že sme, ako mnohí vravia, Bohom zabudnutá krajina. Že sme takí OUT má mnohé výhody, ako například, že sa nám Američania nesnažia pomôcť vydobiť demokraciu. Nemáme tu diktatúru. Máme prístup k potravinám. Máme voľný pohyb. Slobobu práce i prejavu. Stále to nie je dosť? To ozaj musí prísť aj sem k nám nejaký vojnový konflikt, aby ľudia začali spomínať na „staré dobré časy, keď bol pokoj“? Mladí, starí – všetci by sme sa mali nad sebou zamyslieť a začať si vážiť to, čo máme. Lebo STARÉ DOBRÉ ČASY žijeme práve DNES.